Dohňany - Púchov Trophy - ŠK Topoľčianky

Dohňany sa už po niekoľko rokov stávajú dejiskom MTB maratónu, ktorý si vďaka svojej kvalite získal množstvo fanúšikov.
Pre 3. ročník, ktorý sa konal 1. 6. 2019 bolo zvláštnosťou to, že bol zaradený okrem Slovenského pohára XCM do novovzniknutej série Mountain Bike Spirit Tour. Všetci zúčastnení boli teda plní očakávania, ako to tento rok členovia CK Epic Dohňany zvládnu, a na to sa šiel pozrieť i niekoľkočlenný tím z ŠK Topoľčianky.
Sobotné ráno bolo úplne iné než predchádzajúce daždivé dni, a tak sme sa tešili z pekného počasia. Samozrejme, s nejakým tým blatkom rátal každý. Po zaparkovaní na nás čakalo tradične skvele pripravené zázemie. Okrem priestoru Štart – Cieľ nechýbalo pódium, bufety, stánok na servis bicyklov, WC, ale hlavne nás potešila blesková registrácia s milými usmiatymi tvárami. Takže šup do mundúru a hor sa na kone! Bohužiaľ, nie všetci sa na ne dostali. Timovi kôň zdochol a bol z toho celý nešťastný. Zistil, že má pokazenú brzdu a napriek enormnej snahe organizátorov pomôcť mu, musel napokon štart na podujatí vzdať.
Na výber bolo z troch tratí (16, 40, 65 km ), my sme mali zastúpenie na všetkých. Ja s Martinom sme už tradične zvolili dlhú, no na štarte som ho nevidel. Už som si myslel, že to zabalil, keď v tom pár sekúnd po štarte ma ktosi chytil za rameno. To mi teda odľahlo. Ďalej sme ťahali spolu ešte pár kilometrov. Išlo sa mi tak dobre, až som Maťovi odbehol. Trať bola po tých dažďoch už ako tak preschnutá až na pár blatistých úsekov, ale to nestojí za reč. Jej profil s prevýšením 2250 m znie možno trochu hrozivo, ale podľa mňa je príjemne nakombinovaný. Je to taký mix všehochuti a každý si v ňom nájde to svoje. Ja napríklad neznášam dlhé strmé stúpania, a naopak, milujem singláče, pre ktoré je tento pretek taký obľúbený. Prevažne dominujú rýchle, no najviac som si užíval tie technicky ťažšie. Bola to rozprávková jazda, taká pri ktorej človek vypne a necháva sa unášať lúčmi slnka a vôňou lesa. Úplne som pozabudol na kilometre, ktoré mi ešte zostávajú do cieľa. V tom som sa prebral a došlo mi, že mi došlo. Posledné úseky už ťahám len silou vôle a šomrem na seba aký som blbec. To nie je možné. Minulý rok ma zradil chrbát a teraz sa trápim znova. Ťahám posledné stúpanie a v tom, ktosi za mnou v bielom drese. To je neskutočné. Martin ma dobieha na podobnom mieste ako minulý rok. Vidím, že aj on má toho dosť. Spoločne ešte vytiahneme posledných pár desiatok metrov a pálime do cieľa. No po tej kamenistej vymletej zvážnici je to ako boj o záchranu futbalistov pred vypadnutím zo skupiny. Ale zvládli sme to. Za cieľovou páskou si podávame ruky a dostávame nápoj podľa chuti. Chvíľu po nás prichádza Paľo zo strednej trate, tak dávame spoločné foto.
Síce vysilení, ale nabudení adrenalínom, ktorý postupne vytláčajú endorfíny chvíľu kecáme a presúvame sa do umývarky bicyklov. Tam na nás čaká milé prekvapenie. Síce v poňatí tejto akcie to už je samozrejmosťou, ale i tak musím pochváliť jej perfektné priam ukážkové zvládnutie. Pri toľkých umývacích boxoch som čakal v rade sotva 10 minút. Paráda! Tak sme sa mohli chytro dostať k chutnému jedlu a pivku, na ktoré sa tiež nečakalo dlho.
Možno sa to nezdá, ale toto sú okrem kvalitnej a dobre značenej trate benefity, ktoré ocení každý unavený pretekár v cieli. Po vyhlásení ešte tombola ako bodka za krásnym športovým dňom, za ktorý chcem organizátorom v mene ŠK Topoľčianky poďakovať.
Na túto akciu určite prídeme znova.
V našich radoch v podaní ŠK Topoľčianky sa najviac zadarilo Máriovi Jančovi, ktorý vo svojej kategórii na krátkej trati získal 1. miesto.
Na strednej polmaratónskej to bol Tomáš Pánik, ktorý obsadil 3. priečku. No nebolo to sklamanie napriek tomu, že naposledy v Levoči tiež na strednej trati získal zlato.